Je to Peter Tichý st., srdcom i duchom športovec, po letnej kolízii ho môžeme nazvať aj nezmarom.
Rok 2012 je pomaly na konci. Ako naň spomínate po športovej stránke?
- Vzhľadom na skutočnosť, že v súčasnosti športujem už hlavne pre zdravie a dobrý pocit, tak úprimne priznám, že prekonal moje očakávania. Napríklad by mi ani nenapadlo, že sa ešte niekedy postavím na štart chodeckých pretekov na 50 km a ak aj, že ich budem schopný absolvovať až do cieľa.
O to viac ma príjemne prekvapilo, že som ich dokončil nielen bez jediného napomínania za chodeckú techniku, ale dokonca na 3. mieste v rámci majstrovstiev Slovenska, keď som získal chodeckú medailu z MSR po jedenástich rokoch. Z bežeckých výkonov si cením piaty titul majstra Slovenska v behu na 50 km po sebe, o to viac, že mu predchádzal dlhší zdravotný výpadok.
V rámci kondičky chodíte do práce prevažne na bicykli. To sa vám stalo osudným 1. augusta, keď vás cestou do Žiliny poslal k zemi autobus a z kolízie ste vyviazli našťastie len so zlomeninami. Ako s odstupom času spomínate na tento moment?
- Asi ako na každú prekážku či skúšku, ktorú nám život do svojej cesty postaví. Jednoducho, šport ma naučil myslieť pozitívne, a preto sa aj na tento moment dívam ako na nejaké znamenie niekde zhora. Mohol som totiž dopadnúť omnoho horšie, nechcem ani myslieť, ak by som napríklad nemal na hlave prilbu, ktorá ostala napoly zlomená. Poviem len toľko, som rád, že to je za mnou a ja sa naďalej môžem tešiť hoci z úplných maličkostí, ktoré mám život denne prináša.
Zo zranení ste sa dostali bleskovo. Ako to vidíte do budúcnosti? Nebudete sa báť opäť sadnúť na bicykel a cestovať do práce?
- Naozaj sa na prvý pohľad môže zdať, že som bol po zranení bleskovo fit, veď po necelých dvoch mesiacoch som opäť začal behať. Nebolo to však ľahké, nehovoriac, že určité obmedzenia v ramene pociťujem stále a asi aj dlhšie budem, predsa len, zlomená kľúčna kosť bola nepríjemne roztrieštená a zrástla sa s posunutím.
Verím však, že trénovaný organizmus si aj s následkami tohto zranenia poradí ľahšie a postupne ich zminimalizuje až na nulu. Čo sa týka cestovania do práce, neobávam sa, že budem mať problém opäť sadnúť si na bicykel, nakoniec, nešťastie sa môže človeku stať hocikedy hocikde. Určite to však nebude skôr ako na jar, v zime je na cestách viac rizikových faktorov a jazdiť v zime na bicykli ma veľmi neláka.
Rok sa pomaly končí, no ten bežecký nie. Veď na programe je už tradične viacero vianočných či silvestrovských behov. Chystáte sa spestriť si vianočné sviatky na niektorom z podujatí aj vy?
- Určite áno, rád totiž spájam príjemné s užitočným. Najprv si teda chcem nechať dobre vytráviť a urobiť chuť na štedrovečernú večeru na vianočnom maratóne v Žiline 22. decembra, na Štefana to bude tradične Hôrecká šestka a rok bežecky zakončím ako zvyčajne na Silvestra Silvestrovským behom zdravia vo Vrútkach.
Vaša kariéra je naozaj bohatá, po výrazných úspechoch a v tomto veku už nepotrebujete nikomu nič dokazovať. Ako ste viackrát spomínali, užívate si každý pretek a samotné výkony idú už niekedy bokom. Prezradili by ste nám napriek tomu, s akými športovými cieľmi vstúpite do roku 2013?
- Presne tak, práve preto, že necítim potrebu už nikomu, nehovoriac sebe samému, nič dokazovať, o to viac sa čím ďalej behom či chôdzou a samotnými pretekmi bavím. Neznamená to však, že keď sa postavím na štart, nevydám zo seba maximum, predsa len pretekárske srdce v sebe stále nezapriem. Možno aj preto som si našiel po rokoch dokonca opäť chodeckú výzvu.
V máji sa uskutoční Európsky pohár v chôdzi v Dudinciach, kde som s chôdzou pred tridsiatimi rokmi začínal. Po nečakanom tohtoročnom bronze na majstrovstvách SR v chôdzi na 50 km som sa dostal medzi kandidátov do reprezentačného tímu na EP, takže je možné, že sa opäť postavím v marci na štart Dudinskej 50-tky, kde sa bude rozhodovať o nominácii slovenského družstva. Z bežeckých výziev nevylučujem účasť na októbrových MS v behu na 100 km v Južnej Kórei.
Čo sa však týka skutočných športových priorít či cieľov na rok 2013, opäť len zopakujem, že naozaj je to v prvom rade v zdraví si po celý rok udržiavať nielen fyzickú, ale hlavne duševnú či rodinnú pohodu, čo želám aj všetkým čitateľom MY Kysuckých novín. Verím, že ak sa mi to podarí, koncom budúceho roka presiahnem hranicu 150-tisíc kilometrov, ktoré som od roku 1979 odbehal či odchodil v tréningu a na pretekoch.
