Veľa ľudí si pod slovom „islam“ automaticky predstaví jeho temnejšiu, radikálnejšiu stránku: Islamský štát, fanatických mužov so zbraňami v ruke, samovražedné, bombové útoky, popravy.
Tieto ženy s ním spája ale oveľa viac ako je večerné pozeranie správ a ich pohľady naň sú diametrálne odlišné. Ponúkajú celkom iný, opačný pohľad na túto vieru i ľudí, ktorí sa k nej hlásia.
Dve nás požiadali, aby ich mená neboli zverejnené, kvôli bezpečnosti. Jedna z nich sa už teraz stretáva so slovnými útokmi. Má deti a rozhodne nechce na seba pútať pozornosť.
Stala sa moslimkou
Pochádza zo Slovenska. Bola pokrstená. V škole chodila na náboženstvo. Veriacou kresťankou však nikdy nebola a ako sama hovorí, keby mohla ako malá hovoriť, ani by sa ňou nestala. Neskôr začala hľadať nejaké informácie o islame. Len tak, nezáväzne. Jediné informácie, ktoré o ňom dovtedy mala, boli prostredníctvom médií, kde boli samé negatíva. Prečítala Korán i nejaké Hadísy. Neskôr sa z vlastného presvedčenia rozhodla dobrovoľne konvertovať a dnes žije v Čechách už ako moslimka.
Na otázku, či sa stretáva so xenofóbiou, prípadne urážkami na ulici, odpovedala: „Zo začiatku som problémy nemala. Nosila som šatku. Dokonca, niektorí starší ľudia sa zastavovali a povedali mi, ako mi pasuje. Pýtali sa ma, či mi nie je v tom teplo a či jem bravčové mäso. S každým, kto ma osloví, sa snažím slušne komunikovať. Podľa islamu máme s každým vychádzať dobre a s láskou. Teraz sa už cítim i obťažovaná. Divné pohľady. Často počujem, ako ma ľudia urážajú. Bezdôvodne. Taktiež neurážam ľudí na ulici, idem si svojou cestou, tak nechápem, prečo to robia oni.
Čo sa týka môjho života, tak málinko o tom. Predtým som bola s partnerom, s ktorým mám aj deti, ale nevydržalo to dlho. Síce pracoval, snažil sa, ale neskôr to išlo dole vodou. Začal brať drogy. Kolovalo u nás domáce násilie. Bil mňa aj deti. Ostala som sama. Mám skúsenosť i s centrom pre ženy. Taktiež tam mali problémy s manželmi. Mnohé boli týrané. Poviem vám, takých žien nie je málo. Dovolím si tvrdiť, že každá tretia žena je bitá. Každopádne, zvládla som to. Neskôr, už po konvertovaní, som spoznala svojho manžela. Je z Egypta a pracuje v Saudskej Arábii. Poznali sme sa asi rok a pol, keď sme sa vzali. Brala som do úvahy i to, ako sa bude chovať k mojím deťom, ktoré nie sú jeho, ale prijal ich normálne a stará sa o nás dobre.“
Na otázku, že mnohí si myslia, že postavenie ženy v manželstve s moslimom je podradnejšie, odpovedá:„Nie je to pravda. Muž sa má o manželku i deti starať. Nechápem, prečo si ľudia myslia, že žena neznamená pre moslima nič. Ja by som skôr povedala, že tu v Čechách žena neznamená nič. Ženy sa musia starať o deti, prať, žehliť, nakupovať a chlap sedí v krčme. V islame toto nie je. Samozrejme, niekedy sa môžeme dopočuť, že tamten moslim zbil ženu alebo tamten moslim urobil to a to, ale tu sa to môže stať tiež alebo nie? Denne počujeme z médií, ako muž znásilnil ženu, dobil alebo množstvo iných vecí, z ktorých behá mráz po chrbte. To nie je o islame, ale o povahe človeka. Moje manželstvo je také, aké som si vždy predstavovala. Doposiaľ sme neriešili žiadny problém. Rodina je taktiež skvelá. Sú to veľmi veriaci ľudia. Veľmi milí. Nemala som nikdy problém. Je to tam iné ako tu. Kresťania vychádzajú s moslimami a moslimovia s kresťanmi. Tu keď vyjdem so šatkou na hlave, tak už je oheň na streche a už majú ľudia blbé reči.“Hovorí aj o tom, či nosia šatky všetky moslimky a či je to povinné.
„Zbožná moslimka má svoje zahalenie (hidžáb) rada a považuje to za súčasť svoje identity. Je to i tradícia. Jej voľba. Všetky to nenosia. Je to skôr na viere, akú ju majú silnú a ako to cítia oni. Poznám pár žien, ktoré zahalené nie sú, ale žijú normálne ako moslimky.“
Vidíme v správach zábery ISIL, popravy novinárov, útoky radikálov v Keni... a z toho si mnohí robia obraz o približne 1,5 miliarde ľuďoch, ktorí vyznávajú islam. A aký má ona postoj k tejto radikálnej stránke islamu?
„To má od normálneho islamu veľmi ďaleko. Islam neprikazuje rezať hlavy alebo ukrižovať druhých. Toto v sunitskom islame nie je. Moslimovia si na mnohých miestach žijú normálne s kresťanmi a nevidím dôvod to vidieť inak.“
K tomu nám žena ukazuje fotografie kostolov z moslimských krajín. Na jednej je kresťanská bazilika z Alžírska, kde je nápis na stene: „Panna Mária z Afriky, oroduj za nás i za moslimov.“„Prajem si, aby sa ľudstvo aspoň trochu zmenilo a žili sme na Zemi normálne, ako ľudia.“
Môj priateľ nemá problém umyť riad, upratať, vyprať i vyžehliť
Pred dvomi rokmi odcestovala Silvia Kotorova na letnú brigádu do Turecka. Hneď v prvý deň spoznala svojho terajšieho priateľa. Dnes žijú spolu na Slovensku.
„Môj priateľ je moslim. Ja nevyznávam žiadne náboženstvo, napriek tomu sme šťastní. Rozhodne ma netlačí do islamu. Podľa Koránu sa do viery nútiť nedá. Človek sa musí rozhodnúť z vlastného presvedčenia. O moslimských mužoch sa toho hovorí veľa, ale len málo čo je pravda. Teda, môžem hovoriť len základe vlastných skúseností. V našom vzťahu rozhodujeme o všetkom spoločne, o dôležitých veciach i maličkostiach. Rozhodne nemám žiadny pocit slúžky. Môj priateľ nemá problém umyť riad, upratať, vyprať i vyžehliť.
Ľudia, ktorí sa negatívne vyjadrujú k moslimom a k islamu celkovo, vedia podľa môjho názoru o ňom len veľmi málo alebo vôbec nič.“ A ako ju prijala jeho rodina?
„Keď im priateľ povedal, že som Európanka, boli najprv zaskočení a nebolo im to príliš po vôli. Hlavne preto, že na juhu Turecka, kde je dovolenková oblasť, sa Európanky správajú ako odtrhnuté z reťaze. No po prvom stretnutí mi jeho mamina povedala, že Európania a moslimovia máme o sebe navzájom veľmi skreslené predstavy. S rodičmi svojho priateľa a vôbec s celou rodinou vychádzam výborne. Podporujú nás a nemajú žiadne výhrady k môjmu pôvodu. Poďakovali mi, že robím ich syna šťastným a to je jediné, na čom záleží.“
Predstavitelia kresťanstva a islamu na spoločnej modlitbe
Ivana Nováková pracuje s komunitou sv. Egídia, ktorá sa venuje bezdomovcom, osobám so zdravotným postihnutím, deťom z detských domovoch, starším, osamelým ľuďom i utečencom.
Ich ďalšou dôležitou úlohou je snaha o mier. „Komunita sv. Egídia sa snaží o ekumenické dialógy a v mnohých krajinách vedie školu mieru.“ Slovenská komunita spoločne s českou organizuje každoročne takúto školu v Albánsku, v rómskej osade nad mestom Pogradec. Rodiny tu žijú i s 30 € na mesiac. „Škola mieru“ trvá jeden týždeň. Pomocou tvorivých aktivít sa snažia deťom odovzdať myšlienky priateľstva a solidarity. V jednej lavici sa ocitnú deti z osady s deťmi zo sídliska. Komunita taktiež organizuje stretnutia predstaviteľov rôznych náboženstiev pri spoločnom dialógu a medzináboženskej modlitbe za mier.
„Túto jeseň pôjdeme na ekumenickú modlitbu za mier do Albánska, kde budú zástupcovia asi všetkých náboženstiev, samozrejme, aj moslimovia,“ informuje nás o najbližšom stretnutí dobrovoľníčka Ivana.
Nepáči sa jej myslenie a xenofóbia Slovákov. Taktiež, aj podľa nej majú na tom podiel viny médiá so svojimi selektívnymi správami. „Slováci nie sú len xenofóbni, ale aj homofóbni a mnohými inými fóbiami trpiaci ľudia.“
Spolu s priateľkou minulý rok precestovala Španielsko. „Emina je moslimka z Chorvátska. Je to jedna z krajín, kde ľudia vychádzajú medzi sebou nezávisle od náboženstva (V Chorvátsku, ktoré má o vyše milión obyvateľov menej ako Slovensko, žije cez 60 000 moslimov). Nemali sme ani jeden spor o náboženstve. Každá z nás sa modlila ako chcela. Pozeráme sa na veci, čo nás spájajú, nie na tie, ktoré rozdeľujú. Je to jedna z mojich najlepších priateliek.“
Pracovala v Jordánsku, v najnebezpečnejšej provincii Iraku i v Bagdade
Dobrovoľne pomáhať sa rozhodla i ďalšia Slovenka. „Pracovala som v Agentúre OSN pre utečencov, v dvoch fázach, štyri mesiace na dobrovoľníckej, neplatenej pozícii, a neskôr mesiac na platenej ako riadny zamestnanec. Najprv som pracovala v Jordánsku v obrovskom utečeneckom tábore Zaatari, kde sa tlačí vyše 80 000 utečencov. Na začiatku ich tam bolo vyše 140 000. Potom som bola vyslaná do provincie Anbar v Iraku, čo je najnebezpečnejšia provincia Iraku, ktorú ovláda ISIS. Nakoniec, teraz celý jún, v tábore Camp Liberty v Bagdade, čo je bývalá americká vojenská základňa z čias vojny v Iraku, ale dnes slúži ako útočisko pre Iračanov utekajúcich pred ISIS z provincie Anbar.“
Hovorí aj o tom, akú prácu tam vykonávala:„Mojou úlohou bolo prostredníctvom rozhovorov s utečencami o ich hrôzostrašných zážitkoch vyhodnotiť, či sú alebo nie sú z právneho hľadiska utečenci a teda či majú nárok na umiestnenie v tábore. Okrem tohto som samozrejme robila čokoľvek, s čím bolo práve treba pomôcť, ako napr. rozdávanie jedla utečencom. V provincii Anbar som bola ako terénna humanitárna pracovníčka.
Medzi utečencami sme mali Kurdov, Iračanov aj kresťanov zo Sýrie. My sme nevedeli, kto je akého náboženstva. Nemali svoje náboženstvo napísané na čele. Všetci boli rovnakí. Boli rovnako zúfalí a rovnako vystrašení. Neustále sa nás dookola pýtali tie isté otázky: Prečo svet nezastaví vojnu v Sýrii? Prečo svet predstiera, že neexistujeme? Kedy sa budeme môcť vrátiť domov? Malé deti sa nás pýtali, kedy sa budú môcť vrátiť do školy. Nevedeli sme im odpovedať ani na jednu z ich otázok. Moji kolegovia v tábore boli väčšinou Jordánčania, ale aj Európania a jedna Američanka. Jordánčania sa na všetkých utečencov pozerali ako na svoju vlastnú rodinu a každého jedného z nich oslovovali brat a sestra. Obrovská solidarita, súcit, súdržnosť a ochota pomáhať je niečo, čo je pre ľudí z moslimských krajín charakteristické.“
Z diskusii, ktoré teraz pred i po proteste v Bratislave zaplavovali internet, sa dalo odpozorovať, že ich viacero ľudí vidí ako násilníckych a nebezpečných. Čo si o tom myslí?
„Myslím, že Slováci, ktorí odsudzujú moslimov a islam, majú v skutočnosti iba strach z nepoznaného. Jednoducho len nemajú dostatok pravdivých, úplných, objektívnych informácii a osobných skúseností. Som presvedčená, že ak by ľudia v Európe investovali čo i len trochu času do štúdia spôsobu života moslimov, ich kultúry a pilierov islamu, zistili by, že s nimi máme oveľa viac spoločného, než odlišného.“
Autor: František Kekely
